Určite poznáte ten pocit keď si už o deviatej večer poviete, že paráda, chalanov som úspešne uspal, môžem po tichu vstať z postele a nenápadne sa vytratiť preč z detskej izby. Viem, že ich môže zobudiť aj praskanie mojich starých kolien, dýcham len tak na pol pľúc ako ostreľovač a…, no a potom to príde.
Na moje chodidlo zaútočil na zemi voľne sa povaľujúci transformer, ktorý si asi myslel, že ho chcem zašlapiť úmyselne. Určite aj v tej tme vidno ako som očervenel od zlosti, no rozdýchal som to. Našťastie.
Som pri dverách, stláčam kľučku a dverami zhodím vysokú Eiffelovu vežu, ktorú sme ešte pred spaním stavali z Lega Duplo. Frasa, na plávajúcu podlahu to treslo ako keby nás prepadli. To by nezobudilo len hluchého, ale chalani našťastie spia ako medvede, takže som úspešne unikol z ich brlohu. A vyzerá to tam doslovne ako v brlohu. Keby som už dávno kúpil kôš na hračky, tak sa to nestane. Vždy som to odkladal, aby nám ďalšia haraburda nezavadzala v kúte, ale teraz som sa presvedčil, že je najvyšší čas zaobsarať si ho.